Andy Stott: sexuálne napätie technu (ne)prislúchajúce

Autor: Martina Domankušová | 31.10.2012 o 0:20 | (upravené 31.10.2012 o 14:56) Karma článku: 2,76 | Prečítané:  476x

Prednosti tzv. živej hudby sú nepopierateľné. To, čo dokáže vytvoriť zopár šikovných, oduševnene hrajúcich muzikantov v štúdiu a poprípade následne na pódiu, sa pocitovo pre správne naladeného a dostatočne zvukovo a emočne senzitívneho poslucháča vyrovná len máločomu. Sila a hĺbka s akou dokáže zvuk správne zašpinených rockových gitár, atmosférických sláčikov, ale aj zasneného shoegazového vokálu odovzdať naakumulované pretlaky životných skúseností z oboch protipólov osi intenzívnych ľudských prežitkov, robí z hudby umenie. Človek až môže nadobudnúť pocit, že si toho berie na ramená priveľa. Že pod ťarchou všetkých tých najhlbších emócií a  životných právd sa stráca vo svojej vlastnej dôležitosti a potrebnosti. Citeľná zmena väčšinou nastane, keď na pódium vybehne osamotený bojovník za práva elektronickej hudby, rozbalí si svoje mašinky a krabičky a začne sa hrať. Bez tlaku na emočno, svoje i poslucháčske, iba tak, pre radosť z toho, čo sa môže zrodiť a akým smerom sa veci môžu uberať. Taká vie byť tzv. inteligentná elektronika, nezakomplexovaná, nákazlivo kreatívna a prepytujem, sexi.

 

Manchesterský dídžej a producent techno hudby Andy Stott v žiadnom prípade nie je nepopísaným listom papiera. Veľkú časť uplynulého desaťročia strávil produkovaním dubstepových, housových či techno trackov, počnúc LP-čkou z roku 2006 Merciless, za ktorou nasledovalo nespočetné množstvo EP a singlov, a to ako pod svojím vlastným menom, tak aj pod pseudonymom Andrea. Za, v istom zmysle, prelomové možno označiť ostatné dve EP zo začiatku resp. konca predchádzajúceho roka Passed Me ByWe Stay Together. Stott na nich ukázal, že mu nerobí problém zanechať osvedčené a dobre fungujúce vzorce housových tanečne ladených trackov a ponoriť sa do menej preskúmaných, ale o to vzrušujúcejších vôd minimal techna. Výsledný zvuk nahrávok je ťaživejší, surovejší, viac basicový, no súčasne nesmierne vábivý a zaujímavý. Nepokojný, všadeprítomný štvorštvťový beat dal dostatok priestoru potentnej energii industriálneho noisu, niekde ešte relatívne stráviteľného vďaka dehumanizovanému vokálu, inde už na samotnej hranici so zvukovým experimentom a možno aj za ňou. Definitívne nejde o počúvanie pre každého, ale podľa uznanlivých reakcií, i od kolegov z brandže (Zola Jesus ho uviedla ako jeden zo zdrojov svojej inšpirácie), rozhodne pre mnohých.

Uspokojiť sa s dosiahnutým a netúžiť po novom a lepšom by však nezodpovedalo definícii talentovaného IDM producenta, akým Stott bez pochýb je a dôkaz o tom ponúka vo forme svojho druhého radového albumu Luxury Problems. Posúva sa na ňom o krok ďalej, berúc so sebou odkaz predchádzajúcich minuloročných počinov ako stavebný materiál a podklad, na ktorý skladá nové koncepčné prvky, štruktúry a filtre. Výsledkom je nahrávka, ktorá je prístupnejšia a súčasne komplexnejšia ako jej predchodcovia. Na prvé počutie, aj do vnútra samotnej podstaty albumu, najväčšiu zmenu predstavuje obsadenie speváčky Alison Skidmore, bývalej Stottovej učiteľky klavíra. Jej operne trénovaný hlas  pôsobí hneď dvojfázovo. Jednak poľudšťuje jeho chladný, dokonalý zvuk a navyše, zdanlivo v protiklade s tým, naplno zvýrazňuje jeho tmavé, abstraktné jadro.  Táto na prvé počutie nesúrodá skladačka však funguje prekvapivo efektne a z Luxury Problems robí organický celok s neočakávane vysokým stupňom animálnej príťažlivosti.

V Stottových rukách potenciál už beztak kvalitného vokálu rastie priamoúmerne s autorovou fantáziou, inak povedané, stáva sa nástrojom s neobmedzenými možnosťami. Hneď úvodný track Numb je prakticky celý štúdiou Skidmorovej éterického prejavu zbaleného do dlhej slučky jediného zamatového „touch". Opakovanie dopĺňa vrstvenie, až sa slovo mení na vzdych, ucelenú príjemnú hmotu plnú napätia a nakoniec holý beat. Kontrast medzi ťaživým industriálnom poháňaným priamočiarym dub techno beatom s anjelským operným vokálom robí z Lost and Found apokalyptickú baladu,  pocitovo niekde na pomedzí Burialovho Archangel a Dead Can Dance. V Sleepless sú už hlasy kompletne odosobnené, zavalené nánosom pomalých ťažkých beatov a organických zvukov pripomínajúcich trepot hmyzích krídel. Najdlhšia, viac ako osem minútová Hatch The Plan je, počnúc strojovými zvukmi a končiac Skidmorovou v takmer pesničkárskych polohách, efektnou manifestáciou Stottovho sebavedomia a citu pre zmenu. A v mene abstrakcie zachádza ešte ďalej: v Expecting si za nástroje vyberá udierajúci kov a štartujúce lietadlá a v Up The Box dokonca unikajúci plyn z tlakových prístrojov, to všetko za sprievodu jeho značkového bassového zvuku.

Príbeh Andyho Stotta je príbehom úspešného producenta elektronickej hudby s evidentnou chuťou vrhať sa do vždy nových výziev, experimentovať a posúvať svoje vlastné hranice. Nuž a Luxury Problems predstavuje významnú epizódou v tomto príbehu, nie bezchybnú, ale plnú nečakaných zmien perspektívy, vnútorného napätia a so skvelou hlavnou hrdinkou. Zostáva už len nasadiť slúchadlá a vkĺznuť do deja s prvým skvostným „touch".

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?