Kultoví GYBE a ich Allelujah!

Autor: Martina Domankušová | 21.10.2012 o 14:27 | (upravené 21.10.2012 o 17:54) Karma článku: 5,10 | Prečítané:  266x

Strach, nádej, túžba a ľútosť. Štyri pojmy definujúce život každého jednotlivca. Štyri entity, ktorých vzájomné interakcie určujú súčasnosť, minulosť aj budúcnosť spoločenstiev tvorených drobnými bojovníkmi za svetlejšie zajtrajšky, správnymi vo svojej podstate no do veľkej miery zaslepenými, porobených krvilačnými vládami v skazenom kapitalistickom zriadení. Zjednodušený obraz nášho sveta zbalený do odkazu, ktorý uviazol na polceste medzi defektným telegrafom a vzdialeným satelitom, v slučke tak dlhej, že by bolo treba tri ľudské životy, aby ste si ho mohli vypočuť celý. A napokon obdobná video slučka zachytávajúca vyľudnené pustatiny a elektrické stožiare dotýkajúce sa sivej oblohy a pred ňou deväť, podľa vlastných slov „čestných, naivných a priamych“ muzikantov s jasnými politickými postojmi. Kult menom Godspeed You! Black Emperor.

 

Keď sa kapela preslávi v druhej polovici deväťdesiatych rokov, následne vydá zopár skvelých albumov, urobí si meno svojimi ortodoxnými názormi na mocenské a sociálne zriadenia, tvrdohlavo ukazuje prostredník médiám aj hudobnému priemyslu a po istom čase zdanlivo vyhorí s dôvetkom „prestávka na dobu neurčitú", aby sa po desaťročí vrátila s comebackovým albumom, natíska sa otázka, prečo vlastne.

V prípade GYBE je odpoveďou ich samotná ostatná nahrávka  Allelujah! Don't Bend! Ascend!. Toto voľné kanadské zoskupenie, z vlastnej vôle bez leadera, má totiž schopnosť byť v tom správnom čase na správnom mieste. Zatiaľ čo predošlý album Yaunqui U.X.O. vyšiel v roku 2002, rok po 9/11 a s vojnou v Iraku za rohom, dnes sa vracajú v časoch politicky a spoločensky o nič menej zaujímavých. Už na prvý pohľad je zrejmé, že prívlastky anarchistov, outsiderov a punkáčov si nevyslúžili len tak, pre nič na nič a že hovoria preto, že majú čo povedať. Ako inštrumentálna kapela s minimálnym množstvom  mediálnych vyhlásení komunikujú predovšetkým prostredníctvom cover artov, pričom ten súčasný obsahuje hneď dve silné slogany: "Fuck le plan nord" kritizujúci päťročný plán hospodárskeho rozvoja Quebecku a "Fuck la loi 78" odmietajúci kontroverzný zákon potláčajúci študentské protesty. Viac ako jednoznačný je aj názov skladby Mladic venovanej bosniansko-srbskému generálovi súdenému v Haagu za vojnové zločiny.

Napriek všetkému uvedenému by bolo chybou vnímať tvorbu GYBE primárne a len cez prizmu ich názorového portfólia. Oni totiž nepíšu politické komentáre do novín, ale tvoria hudbu. Allelujah! Don't Bend! Ascend! je vo svoje sile, obrazotvornosti a pozitívnom pátose rovnako zástupný pre tragédie celej civilizácie, ako aj bôle jediného človeka. Zvukovo a emočne sa neposúvajú ďaleko od pôsobivých fúzií Ennia Morriconeho, minimalizmu, zozbieraných zvukových záznamov a metalom zašpineného noisu. Práve naopak. Nová nahrávka začína tam, kde predchádzajúca skončila, presne v duchu „A predsa sme mali pravdu!" GYBE hrajú tak, ako by na svojich pleciach niesli váhu celého sveta rútiaceho sa do záhuby.  Dronovo hučiace gitary sa striedajú a vrstvia v impozantných oblúkoch, pričom každý z nespočetného množstva temných hrozivých zvukov je okamžite podfarbený podmanivým sláčikovým záchvevom vo svojom dozvuku. Prirodzené ani očakávané vrcholy tu neexistujú, Godspeed vždy mali a majú schopnosť prekračovať prah bolesti, zájsť až tam, kam sa už iní neodvážili, v ústrety nevyhnutnému apokalyptickému koncu.

Allelujah! Don't Bend! Ascend! obsahuje (len) štyri skladby, ktoré však prichádzajú vo forme dvoch 20 minútových epických eposov („Mladic", „We Drift Like Worried Fire") a dvoch kratších kompaktných, dronových skladieb („Their Helicopters' Sing", „Strung Like Lights at Thee Printemps Erable"). Čaro úvodnej Mladic spočíva v jej otvorenej hrozivosti. GYBE sa snáď ešte nikdy neodovzdali temnote tak do dôsledkov. Skladba začína krátkym hlasovým záznamom, ktorý následne vystriedajú ťažké gitarové riffy sprevádzané nekoordinovanými sláčikmi so zdanlivo národnostnými motívmi a nad tým všetkým sa nesie ťažký, tmavý mrak metalového doomu. Deväť muzikantov plne odovzdaných živočíšnej energii z hrania bez akéhokoľvek náznaku nádeje. Hrozivé a krásne zároveň. Náprotivok k Mladic tvorí rovnako pompézna a rozsiahla We Drift Like Worried Fire. Možno abstraktnejšie, ale o nič menej sugestívne stavia na jednom gitarovom motíve, na ktorý sa jeden za druhým po dobu desiatich minút nabaľujú ďalšie, tentokrát melodickejšie a radostnejšie elementy, až pokým sa dostanú na hranicu poslucháčovej únosnosti, aby presne v tom momente stíchli, dali mu možnosť nadýchnuť sa a následne ho emočne roztrhali na kúsky explóziou zvukovej masy, ktorá mu nedovolí myslieť na nič iné ako čistú krásu počutého.

Godspeed You! Black Emperor je kapela, s ktorou sa zrejme nedá len tak stotožniť. No dá sa rešpektovať jej členov pre ich konzistentnosť a zásadovosť a, s prihliadnutím na slovenskú realitu, aj pre prítomnosť akéhokoľvek ideového rámca. Ba čo viac, pri započutí ich tvorby sa nedá inak, ako byť strhnutý jej energiou a nástojčivosťou a dojatý jej krásou. Koniec-koncov, najlepšie to vyjadrili samotní Godspeed, keď v jednom z ojedinelých rozhovorov na otázku novinára, či ich „ľudia ako on jednoducho berú priveľmi vážne" odpovedali jednoslovným: Probably.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?