Marca Byrda a Andrewa Thompsona, talentovaných Američanov z Nashvillu v prvej polovici nultých rokov múza kopala natoľko, že v čase medzi nahrávaním a skladaním piesní pre iných hudobníkov im nezostávalo nič iné, iba sa jej podvoliť, zavrieť sa do štúdia a tvoriť. V priebehu dvoch rokov takto počas neformálnych nahrávacích sessions vzniklo bezmála 40 skladieb, ktorých osudom sa mala navždy stať tmavá, verejnosti neprístupná zásuvka s názvom Hammock. Našťastie, Marc a Andrew zmenili názor a od roku 2005 sa im týmto „pomimo" štýlom podarilo vydať 5 LP-čok a 2 EP-čky.
O tom, ako tento evidentný pretlak kreativity vlastne znie, nenapovie nič viac, ako fakt, že Hammock odohrali svoje prvé vystúpenie na počesť americkej premiéry dvojice Jónsi & Alex, umeleckej spolupráce medzi Jónsim (Sigur Rós) a Alexom Somersom (Parachutes). Očakávania v zmysle dlhých atmosferických skladieb postavených na inštrumentálnom umení dvoch gitaristov, obohatenom citlivo umiestnenými elektronickými beatmi, podmanivými sláčikovými pasážami a zasneným vokálom sú teda úplne na mieste. Stačí si už iba k doposiaľ naznačenému primyslieť hudobné vplyvy ich často skloňovaných štýlových súputníkov ako Board of Canada, Explosions in the Sky či Stars of the Lid a obrázok, či skôr zvuková vzorka, tvorby Hammock je takmer hotová. Takmer, pretože by v nej chýbala sofistikovaná, no mimoriadne výrazná a ešte vždy čerstvá esencia ich nového albumu Departure Songs.
Ak by Hammock pri skladaní svojej ostatnej nahrávky skutočne mali ambíciu (a možno mali) vytvoriť soundtrack k životom celej jednej generácie, výsledok by zrejme neznel inak. Či už ide o minutáž (úctyhodné bezmála 2 hodiny) alebo jeho silné, až katarzné účinky, Departure Songs je dvojalbum, ktorý aj v širšom ako žánrovom kontexte predstavuje mimoriadne vysoko nastavenú latku a do ktorého sa poslucháčovi oplatí opätovne ponárať po novú dávku nefalšovanej emócie. Ponáranie by, podľa možnosti, malo prebiehať čo najhlasnejšie a najrýchlejšie. Napriek prevažne ambietným polohám nahrávke veľmi pristane hlasitosť vytlačená na maximum tak, aby milióny krásnych detailov mali priestor sa naplno rozvinúť a dýchať; či už ide o androgénny falzetový vokál Marca Byrda (Let´s Kiss-While All the Stars Are Falling Down), anjelsky hlas Christiny Glass Byrd (Ten Thousand Years Won´t Save Your Life) alebo jemnú gitarovú linku v pozadí (Artificial Paradises). A pristane jej aj pohyb. Album má v sebe aj napriek svojej dĺžke prekvapivo intenzívnu dynamiku, za čo vďačí predovšetkým výborne namiešanej zmesi meditatívnejších guthrie-buddovských skladieb a silných strhujúcich kúskov s hitovým potenciálom (v našich končinách, žiaľ, utópia).
Tak ako už názov naznačuje, Hammock sa výraznejšie nevzdialili od poetiky svojich predchádzajúcich počinov. Departure Songs sú o veciach, ktoré všetci poznáme, ktoré žijeme. Sú o strate a smrti, sú o prítomnosti a prázdnote, sú o odchádzaní. To všetko je citeľne prítomné v každom z 19 príbehov. Či už vo forme melancholických, priestorovo akoby ničím neohraničených melódií (Together Alone), strhujúco vygradovaných záverov (We Could Die Chasing This Feeling) alebo explicitne. Tam kde sa slová zrazu stanú zrozumiteľnými už nesúžia iba ako ďalší z nástrojov, ale zasahujú priamo, svojím odkazom (Tonight We Burn Like Stars That Never Die).
Tvoriť zo smútku a pre smútok samotný nemá zmysel. Víťazstvom pre autora sa stáva moment, keď z neho dokáže vyťažiť emóciu a prostredníctvom nej sa dotknúť iných ľudí. Departure Songs je mimoriadne intímny a smutný album, no vďaka svojej kvalite aj katarzný pre všetkých, ktorí sa s ním dokážu stotožniť. Súdiac teda podľa jeho hudobnej zložky by mal film o našich životoch predsa len niesť istú nádej na happy end. Uvidíme.
